Vyrastala som v prostredí, v ktorom byť ženou nie je hanba či bremeno, naopak od detstva som to považovala za svoju výhodu. Mohla som beztrestne faulovať počas sídliskových hokejových zápasov, lebo žiaden chalan nechcel priznať, že mu ublížila "baba", navyše mojich rozmerov. Keď som manažovala chalanskú kapelu, chodila som po koncertoch v leoparďom kožuchu a cítila sa ako kráľovná (hahaha). A aj pri písaní detektívok (napriek môjmu údivu) dostávam priestor aj preto, lebo som si údajne vybrala "mužský" žáner. Toľko k rodovým stereotypom .
Keď som sa stala matkou, pochopila som, že byť ženou nie je len bod k dobru, ale že to so sebou prináša veľa prirodzených, totálne nádherných, ale aj náročných vecí ako sú fyziologické zmeny, hornomálne výkyvy a najmä kompletné prenastavenie hodnôt a psychiky ako takej. Či už mám deň "nech toto materstvo trvá večne" alebo deň "chcem sa okamžite vrátiť k svojmu pôvodnému životu", stále mám skvelého manžela a rodinu, ktorý ma podporujú za akejkoľvek situácie.
Takéto obrovské šťastie je však v našej spoločnosti skôr unikát. Veľa žien žije v prostredí, ktoré nepraje tomu, aby sa matky mohli realizovať, zarábať, či nebodaj mať nejaké plány a túžby. Stali sa prenosnou maternicou, finančne aj spoločensky závislou na mužovi, bez možnosti ujsť, určenou na to, aby umývali špinavé hrnce, vyvárali plienky, súložili, keď má chlap chuť a držali hubu, keď ich udrie. Ich úlohou je ťažko makať a potichu trpieť. Často na tie ženy myslím, keď môj manžel uteká z práce, aby prevzal časť rodičovskej práce na seba, pretože starať sa o dieťa nepovažuje za ženskú "povinnosť", ale našu spoločnú radosť. Pretože sme obidvaja vychovávaní v presvedčení, že všetci ľudia sú si rovní a majú rovnaké práva, že nikto nemôže slúžiť inému a nikto, naozaj nikto, nesmie inému ubližovať. A to by malo byť normálne. Ale nie je.
Dorota Holubová nafotila kalendár, ktorého kúpou podporíte týrané ženy. Som hrdá, že na ňom s Terezkou môžeme byť.